V minulom blogu sme si predstavili Fair Trade z trochu širšieho hľadiska. Nesporne ide o veľmi zaujímavý krok, ako zlepšiť podmienky pracovníkov v rozvinutých krajinách. Ako je to však s fair trade kávou?
Svetový trh s kávou
Je štatisticky dokázaným faktom, že káva je celosvetovo najpredávanejšou poľnohospodárskou komoditou. Okrem toho, že slúži ako silný spoločenský faktor, má svoje miesto aj vo svetovej ekonomike. Tento segment totiž zabezpečuje obživu pre milióny ľudí na všetkých kontinentoch.
Veľmi dôležitá je káva hlavne pre obyvateľov chudobnejších krajín, kde je často jedinou možnosťou, ako si zabezpečiť aspoň to životné minimum. Práve tieto krajiny sú najväčšími vývozcami kávy. Z geografického hľadiska sa bavíme o subtropickom a tropickom pásme, kde sú miestne ekonomiky na jej produkcii doslova závislé. Môžeme si teda predstaviť aj najväčších vývozcov (rok 2014): na prvom mieste sa nachádza Brazília (39 % svetovej produkcie kávy), ktorú nasledujú Vietnam (27 %) a Kolumbia (12 %). Prvú desiatku dopĺňajú Indonézia (6 %), India (5 %), Honduras (5 %), Etiópia (3 %) a Guatemala (3 %).
Táto komodita ale často neprináša také zárobky, ktoré by zodpovedali náročnosti jej pestovania a spracovania. Problémom je aj nestabilita ceny na trhu, na ktorej každoročné výkyvy je veľmi ťažké reagovať. Existuje totiž množstvo faktorov, ktoré ju dokážu rozhádzať. Veľmi dôležitá je kvalita úrody, ktorú len veľmi ťažko ovplyvníme, keďže je závislá na klimatických podmienkach. Výrobcovia kávy sa musia prispôsobiť aj ponuke a dopytu na trhu, ktorý je závislý od okamžitých trendov hlavne v bohatých krajinách. A práve nestabilita cien na trhu bola dôvodom podpísania Medzinárodnej zmluvy o káve v roku 1962. Aby bola stále aktuálna, obnovovala sa každých 5 rokov. Jej úlohou bolo udržiavať pomocou konkrétnych kvót stabilný trh s vyššou cenovou hladinou.
Nestály trh môže byť likvidačný
Problémy nastali v turbulentnom roku 1989, kedy sa tieto zmeny nestretli už viac s obľubou „mocných“, čo viedlo k nárastu produkcie a nebezpečnému poklesu cien na svetovom trhu. Nasledovalo kolísanie cien, ktoré bolo úplne nepredvídateľné. Až prišiel rok 1997 a ku kávovej kríze. Cena tej sa prepadla až na neuveriteľných 0,4 dolára za libru či v roku 2001 na 50 centov za libru. Potom prišlo zákonite k prudkému nárastu a v roku 2011 paradoxne stála najviac za niekoľko desiatok rokov…
Tieto výkyvy boli takmer likvidačné pre hospodárstva krajín, pre ktoré je veľmi dôležitá. To samozrejme platilo aj pre pestovateľov a to aj napriek tomu, že z čiastky, ktorú spotrebiteľ zaplatí za zakúpenú kávu napríklad v supermarkete, inkasovali 7 – 10 %. A práve tu je ten najväčší problém…
Menší farmári bývajú takto zneužívaní distribútormi, ktorý kávu vykupujú za smiešne nízke ceny. A tie často nepokryjú ani náklady na to najjednoduchšie živobytie. Takto sa len dookola zadlžujú alebo musia predať svoje plantáže. Krajiny s najvyššou produkciou to následne riešia poklesom kvality, ktorá ale opäť ceny znižuje. Trh s kávou sa tak v týchto rokoch ocitol v nerovnovážnom stave, kedy ponuka prevyšovala dopyt. Paradoxne z toho dokázali profitovať najväčšie kávové giganty (na úkor malých výrobcov).
A tu sa dostávame k hlavnej podstate fair trade. Ten reaguje na nespravodlivosť konvenčného obchodu a snaží sa priniesť spôsoby ako nevýhodné postavenie „malých“ riešiť. To samozrejme neplatí len o káve. Nimi kontrolovaná spravodlivá cena pre farmárov za jeho produkciu dokáže priniesť aspoň dôstojný život. Navyše sa ich snaží podporiť aj cenovými prémiami, ktoré slúžia aj na investície do miestnych komunít alebo rozvoja techniky.
História fair trade kávy
Dá sa povedať, že práve káva stála za zrodom tejto myšlienky. Išlo totiž o prvý certifikovaný fair trade produkt. Navyše aj po rokoch treba dodať, že je aj najpredávanejší. Ide o celkom prekvapivý fakt, ktorý však poukazuje na jej dôležitosť a pravdepodobne aj nevyhnutnosť jej existencie v rámci fair trade. Na rozdiel od banánov, čaju či iných produktov sa fair trade s kávou orientuje väčšinou na drobných farmárov.
Fair trade káva sa v Európe prvýkrát objavil už v 70. rokoch, desať rokov neskôr už expandovala aj do Severnej Ameriky vďaka ATOs – organizácii zaoberajúcou sa alternatívnym obchodom. Alternative Trade Organizations sa snažili podporiť rozvoj vďaka spravodlivého a priameho obchodu. Navyše zakladali Worldshops, kde sa popri ručne vyrobeného tovaru predávala aj káva z rozvojových krajín. Presný rozvoj fair trade kávy v Európe sme opísali v minulom blogu.
Preto sa teraz budeme zameriavať skôr na zámorie, kde je dosahuje úspech až dodnes. Na začiatku však boli organizácie, ktoré v 80. rokoch rozpútali masívny protest proti uvaleniu embarga na dovoz tovaru z Nikaraguy. Preto začali vo veľkom podporovať a dotovať miestnych pestovateľov nákupom ich kávových bôbov, ktoré sa následne balili v Kanade a Belgicku. Týmto šikovným spôsobom obišli spomenuté embargo a mohla sa dovážať do USA. V tejto krajine je činnosť podobných organizácií spojená s neziskovou organizáciou Fair Trade USA (skôr sa volala Trans Fair USA). Aj v tomto prípade sa však nejedná len o kávu ale aj iné komodity.
Starbucks ako záchranca sveta?
Možno to znie neuveriteľne, ale pri počiatkoch „záchrany“ rozvojových krajín bola paradoxne jedná veľká korporácia. A platí to vlastne dodnes. Spoločnosť Starbucks Coffee Company totiž od svojho založenia v roku 1971 skupuje konkurenčné reťazce a momentálne vlastní viac ako 22 000 pobočiek v sedemdesiatke krajín po celom svete. Veľmi dôležitý moment prišiel v roku 2000, kedy započala predaj fair trade kávy a už o štyri roky neskôr sa Starbucks stal jej najväčším odberateľom.
V súčasnosti sa môžeme dokonca baviť o približne desiatich percentách, ktoré zodpovedajú fair trade káve v rámci ich sortimentu. Išlo o prelomovú ideu, ktorá priniesla spoločnosti veľké uznanie. Preto nie je prekvapením, že sa na túto cestu vydali aj ďalší veľkí hráči. A dokonca aj ten najväčší – Nestlé. Tá predáva vlastnú zmes fair trade od roku 2005, no na Starbucks sa nechytá, keďže sa dlhodobo nevie „prehupnúť“ cez štvorpercentný podiel na trhu…
Najväčšie fair trade krajiny
Aj keď USA patrí v tomto smere medzi najrozvinutejšie krajiny, na iné sa nechytá. V takej Veľkej Británii tvorila už v roku 2004 dvadsať percent z celkového predaja a tie čísla stále stúpajú. V roku 2014 bolo súčasťou FLO viac ako 1200 organizácií, ktoré spolupracovali s približne 1,5 milióna pestovateľmi či spracovateľmi kávy. Aby sa naplnila idea, trištvrte milióna z nich sú malí hospodári. Až 75 percent fair trade kávy pochádza z Karibiku a Latinskej Ameriky, kde nájdeme aj jej najviac pestovateľských organizácií.
Svoj trh orientujú hlavne na spomenutú Veľkú Britániu, kde predajú približne pätinu z celkového objemu. Druhým najväčším trhom je Francúzsko (8 percent). Fair trade káve sa darí aj v Írsku, Švajčiarsku, Luxembursku a Írsku.
Kritéria fair trade kávy
Asi vám po týchto riadkoch je jasné, že základným kritériom bude cena. Tu však musíme ísť trochu do hĺbky. Ak chce káva získať takýto certifikát, musí nastaviť svoju cenu na minimálnu úroveň 1,40 dolára za libru premývanej Arabicy. Takto dokáže pokryť náklady udržateľnej výroby a zníži riziká strát spôsobených nestálymi cenami na svetovom trhu. To však neznamená, že teraz všetky spoločnosti budú predávať kávu za rovnakú cenu. Predsa len, každá z nich chce zarábať a nejde jej len o dobro sveta.
Ak teda bude cena kávy na trhu vyššia, pestovateľ obdrží tržnú cenu. Táto minimálna cena je výplodom konkrétnych diskusií medzi zástupcami obchodníkov a producentov. Pri týchto rokovaniach sa snažia reagovať napríklad na nárast hnojív, ľudskej práce či dopravy. Garantovaná cenová prémia (Fairtrade Premium), ktorá je momentálne 20 centov dolára za libru kávy, musí byť konkrétne investovaná. Tieto peniaze sú teda použité na projekty rozvíjajúce miestne komunity. Preto sa môže posúvať vpred miestna infraštruktúra, vzdelanie, zdravotníctvo či rekvalifikácia pracovníkov. Od roku 2011 sú tieto pravidlá ešte prísnejšie. 5 centov z cenovej prémie musí byť investovaných do zvýšenia produktivity pestovania či oblasti kvality.
Fair trade sa sústreďuje pri svojich kritériách na rozvoj komunít v troch rovinách – ekonomickej, sociálnej a enviromentálnej.
- Ekonomické sa sústredia na to, aby boli pestovateľské organizácie schopné efektívne vyvážať kávu a demokraticky rozdeľovať cenové prémie.
- Sociálny rozvoj komunity je postavený hlavne na transparentnom riadení družstva a existenciu demokratických štruktúr. Základom je však predísť akejkoľvek diskriminácii.
- Enviromentálna stránka sa opiera o to, aby pestovatelia nevyužívali určité škodlivé hnojivá a pesticídy a skôr sa orientovali na ekologicky šetrné alternatívy. A musia toto konanie aj pochopiť.
Tieto kritériá dbajú aj na bezpečné pracovné postupy všetkých zložiek v komunite. Ak sa nachádza v komerčných plantážach viac zamestnancov, aj pri nich musí byť bezpodmienečne zaistená minimálna mzda daného regiónu. Navyše musí byť umožnené zamestnancom kolektívne vyjednávať o podmienkach. A taktiež tu platí, že je úplne nemysliteľné, aby sa objavili akékoľvek náznaky detskej alebo nútenej práce.
Ako môžeme vidieť aj na tomto článku, fair trade káva je každým rokom populárnejšia. To však neznamená, že z jej úspechu nemajú väčší prospech aj samotní statkári, kvôli ktorých životným podmienkam vlastne tento systém vznikol. Nám len ostáva dúfať, že sa kávový svet úplne zbaví rôznych podvodníkov, ktorí chcú na tejto myšlienke zarobiť.
Kvalitnú fair trade kávu kúpite aj v našom e-shope s kávou.
